Beh, to je pre mňa hlavne láska k prírode

Neviem kedy a ako sa to stalo, ale na istý čas sa pre mňa beh a tréning stali každodennou rutinou a čo je horšie, povinnosťou. Ráno vstanem celá ubolená a unavená, navarím si kašu, fičím do školy, alebo za knihy, potom utekám na tréning na cyklochodník alebo na dráhu, ku večeru sa vraciam domov totálne unavená a rozkladám karimatku, musím predsa ešte cvičiť, to sa neodpúšťa. Ako docvičím už mi zvoní niekto za dverami natešený na večernú masáž alebo ma v parku v Lužánkach čakajú moje dievčatá nabudené na večerný tréning, ktorého sa už týždeň nemôžu dočkať. A ja sa večer vrhám do perín, totálne unavená, no napriek tomu s dobrým pocitom, že som dnes tomuto svetu opäť o čosi viac dala, než si vzala. Neotáľala som ani chvíľku a bola som totálne vyťažená, presne takto to mám rada. Jeden z najhorších pocitov pre mňa je, keď sa cítim zbytočne a nepotrebne, keď len tak hodinu čakám na prednášku, alebo 20 minút na autobus, lebo som zmeškala ten predchádzajúci,... Vždy som si myslela, že vyťaženosť je mojou silnou stránkou, že vďaka tomu som „prospešná“, „potrebná“, „šťastná“ a "silná" ...

Ach ako veľmi som sa mýlila. Pred pár dňami som si v Coelhovej knižke „Ako rieka, ktorá plynie“ prečítala nádherný príbeh a uvedomila som si, že zastaviť sa nie je nič zlé, nič zakázané a hlavne nič začo by som sa mala psychicky trestať. Bolo to ako zoslanie z jasného neba. Uvádzam úryvok zo spomínanej knihy:

„Pociťujem nesmiernu úzkosť, rozhodol som sa však, že zostanem tu a v ničnerobení zotrvám aspoň niekoľko hodín. Úzkosť sa postupne rozplýva, oddávam sa rozjímaniu a začínam pociťovať svoju dušu. Už dlho túžila porozprávať sa, ja som však bol stále zaneprázdnený.“

Ako krásne napísané. Coelho je síce trošku samoľúbym autorom, jeho diela však majú vždy hlbší zmysel a myšlienku. Po jeho knihách siaham vždy, keď opäť vybočím zo svojej cesty a hľadám tú správnu. Pridávam ešte jednu jeho myšlienku:

„Cesta sa nám ukáže iba vtedy, ak máme odvahu sa na ňu vydať“.

Ja som pevne rozhodnutá vykročiť vpred. Vybočiť zo zažitého stereotypu povinností a vydať sa do neznáma. Neviem čo ma tam čaká. Možno to bude občas bolestivé, inokedy radostné, možno budem cítiť strach a možno budem veľmi odvážna. Neviem. Hovorí sa, že prvý krok je najťažší. Ja som tých prvých krokov už teda mala. Napriek tomu mám pocit že jeho náročnosť sa neznižuje, ba dokonca ešte navyšuje.

Minulý týždeň som strávila na sústredení v rakúskych Alpách neďaleko Zell am See, v nádhernej prírode, medzi lúkami plnými kráv a ovečiek, pod azúrovo modrým nebom, s výhľadom na zasnežené pahorky a hlavne s človekom, ktorý dáva môjmu životu hlbší zmysel a ktorého nevýslovne milujem. Napriek tomu mi trvalo niekoľko dni, kým som si uvedomila, kde to vlastne som. Nevnímala som to, jednoducho som myslela len na tréning, na drinu, na bolesť, na to že mi to vôbec nejde a hľadala som chybu v tréningovom pláne. Tam však chyba nebola. Problém bol niekde úplne inde, bol v mojej hlave a pohľade (na všetko). Jedného dňa som sa vydala sama do hôr, bez vody, bez jedla, naľahko oblečená len s tričkom s dlhým rukávom okolo pása. Nejak to vydržím, povedala som si. Proste som bežala a cestou neustále kontrolovala hodinky a tempo, ktorým sa "šúram" smerom nahor. Najväčšou radosťou pre mňa bolo, keď som predbehla nejakého cyklistu, čo sa trápil na horskom kole a mojim jediným cieľom bola chata. Nevedela som sa jej dočkať a beh bol pre mňa len prostriedkom ako sa k nej dostať.

Nie potešením, nie radosťou, proste povinnosťou a rutinou.

„Ach nech už som tam“, stále som si opakovala. A zrazu som tam bola. Pri chate niekde v 1800m výške s výhľadmi na nádhernú prírodu, no bez pocitu šťastia či pokoja. Nado mnou sa týčil ešte jeden vrchol a tak som sa rozhodla že sa tam aj keď mimo chodník vyštverám. Už som mala dosť, ale cítila som, že by som tam hore mala vyjsť, aj keby to malo byť po kolenách. Hore na mňa čakal obrovský kríž a samota, nič len samota. A tam to na mňa prišlo. Z očí sa mi začali liať slzy dojatia. Tam som si uvedomila, že som to opäť pokašľala, že som to opäť robila presne naopak ako by som mala, že som opäť spadla do diery, ktorú som sa už toľkokrát snažila zahrabať. Tam som pocítila totálny pokoj, radosť, prítomnosť a hlavne Boha. Cítila som ako ma vždy milujúci otec objíma a tíši moju dušu. Ešte teraz sa mi hrnú slzy do očí a v duchu ďakujem Bohu za daný okamih.

Práve preto milujem hory. Vždy keď vybočím, práve kopce a príroda ma opäť navedú na správnu cestu. Bolo to presne tu a teraz, čaro prítomného okamihu. Raz by som sa chcela dostať na takú úroveň, že by som 24hodín denne žila tu a teraz, že by som robila presne to čo chcem a nie to čo si myslím, že by som mala. Myslím však, že po tejto skúsenosti som tomu päť o čosi bližšie. Rozhodla som sa opäť tešiť z tréningu a užívať si každý kilometer. Opäť behať čo najviac v prírode, v náruči matky zeme s Bohom v pätách.

Beh (šport), to nie sú čísla, to je radosť, príroda a hlavne ŽIVOT!

 Hore kopčekom, to milujem :-)

 Úžasné uvoľnenie v horúcom dni

 KO po 3 hodinách v kopcoch

 Najťažší tréning zvládnutý ... hurá do vody!

 Deň voľna sme strávili turistikou

 Najlepšie na boso, možno ešte vyrastiem

 Taneček po tréningu na skvelú hudbu

 Aj technika je potrebná!

 Môj cyklošampión a hrdina (ktorý pretrpí všetky moje výlevy)

 Mňamka, milujem schody (bez srandy)

A toto bolo to najlepšie, ľadovcová rieka

Pozn.: fotky sú prierezom sústredenia z okamihov, pri ktorých bol aj Juraj, s mobilom totižto nebehám. Dané výhľady zostanú navždy v mojom srdci, fotky nepotrebujem ;-)

Je to krásne, ked sa darí. Treba sa však naučiť aj prehrávať (a to nie len v športe)!

Jar sa pre mňa za posledné roky stáva pomaly prekliatym slovom. Jar, ktorú som vždy tak milovala a napriek všetkým peripetiám stále tak milujem. Jar, ročné obdobie kedy konečne odchádza chlad a zima, všetko sa prebúdza, zelenie a kvitne. Kedy ľudia vychádzajú do ulíc a rozdávajú úsmevy. Jar, kedy sa nie a nie rozbehnúť aj keď nabehanýh kilometrov by som mohla rozdávať.  Aj napriek tomu, že do zimného spánku neupadám a trénujem za každého počasia, moje svaly sú stuhnuté, boľavé a akosi bez energie. Čím to je, že rok čo rok robím tie isté chyby a padám do tej istej rieky? Čím to je, že napriek všetkému môjmu snaženiu sa moja výkonnosť deň čo deň zhoršuje, pri najlepšom stagnuje? Tieto otázky mi bežia hlavou už týždne a ja sa každý deň snažím nájsť na ne adekvátnu odpoveď.

Rok 2017 sa pzačal veľmi dobre. Bežala som Silvestrovský beh v Peuerbachu v Rakúsku a týždeň na to Cross Campaccio v Taliansku. Výsledné tempo nebolo nejak závratné, bola som však po krátkej pauze a oba behy sa mi bežali veľmi ľahko a ja som si ch užívala plnými dúškami, a to bolo v danej chvíli to najpodstatnejšie. V Taliansku mi srdce dokonca tak pyšťalo šťastím a endorfínmi, že som z toho ešte niekoľko dní čerpala pozitívnu energiu a radosť . Boli to krásne chvíle... Boli? Nie to nie je ten správny prístup!

Za posledné mesiace som zistila, že vlastne všetky chvíle v živote sú krásne, záleží len na našom postoji! Veď už len to, že žijeme, dýchame, že krv nám pulzuje v žilách a vyživuje svaly a ostatné orgány je predsa nádhera. Je to doslova zázrak života! Každý deň sa teda snažím vnímať krásu života a čaro prítomného okamihu, aj keď nie vždy sa mi to tak úplne darí.

Po pretekoch v zahraničí som svoju pozornosť sústredila hlavne štúdiu, stále som však trénovala a pre výkon robila čo bolo v mojich silách a možnostiach, možno dokonca aj viac. Skúškové som ukončila s miernou únavou ale nadšením na prax do kúpeľov a do ďalšieho tréningu. V kúpeľoch som sa veľa naučila. Pri najmenšom to, že fyzioterapia je skutočne mojou cestou, ktorú mi Boh predurčil. Milujem ten pocit, keď vidíte, že ste niekomu pomohli bez liekov a alternatívne, keď mu ukážete aj inú cestu a on ju s úsmevom príjme. Áno, fyzioterapia je určite mojim poslaním.

Za ten čas som trénovala, koľko mi len sily stačili. Doma, na sústredeniach, v Brne, skoro ráno, alebo po náročnom dni v škole. Na čo som pri tom ale úplne zabudla, bolo moje telo, ktoré je chrámom mojej duše. Prestala som ho vnímať, ignorovala som jeho zúfalé vzlyky a náreky, jeho kričanie po prestávke a oddychu. Niekedy však ten čas letí tak strašne rýchlo, že spadnem do víru povinností a prestanem vnímať. Prestanem vnímať čo sa okolo mňa deje, svoje okolie, moje myšlienky, pocity a čo je najhoršie, samú seba. Zabúdam na to čo a kto je pre mňa najdôležitejší, jednoducho „frčím“ a idem v prúde víru a neuvedomujem si, že vír ma opäť vedie nesprávnym chodníčkom a odkláňa ma od mojej cesty. Ublížila som svojmu telu, poškodila som chrám. A čo sa stane, keď zničíte chrám, miesto kde sa cítite najbezpečnejšie a naviac milovaní? Stratíte istotu, pokoj a pohodu. Stratíte strechu nad hlavou a úkryt pred okolným svetom. Prišli prvé preteky a s nimi prvé pády a zúfalé pocity zlyhania pri ktorých som prišla som o to najpodstatnejšie, o radosť z prítomného okamihu. Ráno som sa netešila na nový deň a pri pomyslení na tréning sa mi prevracal žalúdok. Už som to nerobila rada. Napriek tomu som sa nevzdala a svoje telo a dušu trápila ďalej deň čo deň. Neubránila som sa negatívnym emóciám slzám a hlavne samote. Presne tak ako každú jar za posledné tri roky.

Ako sa však píše v biblii: „Zborte tento chrám a ja ho za tri dni postavím“ (Jn 2, 19). Môj chrám nebol úplne zbortený, bol len mierne poškodený a na jeho oprave už úpenlivo pracujem. Opäť sa učím spomaliť, zastaviť sa a vnímať svet. Užívať si slnečné lúče, májové teplo, pomalú chôdzu v lese, čas s Jurom, priateľmi a rodinou. Učím sa opäť behať s radsťou a úsmevom na tvári. Pretože ako som už písala v článku Život je ako rieka, kľukatý chodníček je normálny, každý ho prežíva a nebyť zákrut, nespoznali by sme aj iné nádherné miesta a zákutia. A práve preto si myslím, že to tak malo byť. Verím tomu že Boh má so mnou svoje plány a moja chvíľa ešte len príde. A nie len moja, ale každého jedného z nás! Plne mu dôverujem a obetujem mu každý svoj deň, každý svoj úsmev, radosť, ale aj zlyhanie a smútok, či zúfalstvo. Obetujem mu všetko, pretože ho ľúbim a som mu vďačná za svoj chrám i to čo je v ňom. Za svoje zdravé a silné nohy, za rodičov, súrodencov, za Jura, za priateľov, za víťazstvá i za zlyhania. On je ten, čo mi vždy pomôže na nohy. Či už sám, alebo prostredníctvom niekoho iného.

A čo dodať na záver tohto „hlbokomyšlienkovéh“ pochodu? Padať na hubu je normálne a prirodzené. Nebojme sa toho. Pretože bez pádu nepríde stúpanie! Nebojme sa neúspechu a zlyhania, prijmime ho s otvorenou náručou a buďme zaň zďační! :-)

Pečecká 10 (nepotrebuje komentár)

Horká chuť neúspechu

MČR 10 000 m (2 min za osobákom)

MSR na 10 000 m (3 min za osobákom) 

Polmaratón Viedeň (5 min za osobákom)

P.S.: Ďakujem všetkým mojim priateľom (veď vy viete) a hlavne Jurajovi za obrovskú podporu. 

P.S.2: Teším sa z každého jedného, ktorému sa darí užívať si každý deň :) a bežať s úsmevom. Najväčšiu radosť mi robia naše slovenské dievčatá, ktorým to teraz skutočne behá! Len tak ďalej.

 

A odteraz už len s úsmevom!

Tak čo nám prinesie nový deň? Určite niečo nové, krásne a vzrušujúce :-)

ALS Memoriál Jána Svočáka

O takýchto pretekoch nezvyknem písať často, Memoriál Jána Svočáka však vo mne zanechal hlboký citový zážitok, o ktorý by som sa s vami rada podelila. Keď mi asi pred dvomi mesiacmi môj sused Martin Svočák po prvý krát spomenul, že chce zorganizovať memoriál svojho otca, ktorý zomrel na zákerne ochorenie s názvom Amyotrofická laterálna skleróza (ALS) a zároveň že by to chcel spojiť s pomocou malému chorému dievčatku Márii Kubovovej, hneď som sa nadchla. Toto ochorenie postihuje svalový aparát, človeku postupne atrofujú všetky svaly, kým mozog zostáva nepoškodený. Pacient akoby sa stal väzňom vlastného tela. Na benefičných podujatiach sa veľmi nezúčastňujem, bola som však rozhodnutá, že ak mi to moje časové možnosti dovolia, určite pobežím. Ešte pred týždňom mi to študijné povinnosti a preteky nedovoľovali. Mala som totižto štartovať týždeň nato na polmaratóne v Prahe. Všetko sa však zvrtlo behom niekoľkých hodín, škola sa zrušila, Prahu sme sa rozhodli zrušiť a mne sa naskytol voľný víkend. Presne tak to určite malo byť. A tak som ani neváhala, zohnala si odvoz na štvrtok a HURÁ po 2 mesiacoch domov pod milované Tatry za ešte viac milovanou rodinou. Keď som cestovala, ani som len netušila, aký neskutočný víkend mám pred sebou. 
Piatok som strávila klasicky na tréningu, s Jurajom a celé poobedie s rodičmi, ktorých som nevidela celú večnosť a na ktorých som sa už neskutočne tešila. Večer som ukončila horúcim vaňovým kúpeľom, ktorý som už potrebovala ako soľ.  

V sobotu ráno krásne svietilo slniečko a ja som celá natešená vyskočila z postele a s úsmevom zobudila Juríčka, nech sa ide so mnou pekne krásne naraňajkovať obľúbenej raňajkovej kaše „Ala Soňa“. Nohy som mala síce po štvrtkových úsekoch tvrdé ako poleno, bolo mi to ale úplne jedno. Dnešný deň som si chcela len a len užiť, bežať tréningovým tempom a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Po všetkých peripetiách, ktoré mi táto krutá zima priniesla a ja som opäť začala behať pre radosť, to bolo moju najväčšou prioritou. Okrem toho štartoval aj môj otec, veľký športovec, švagor a moja početná podtatranská bežecká rodina. Čo viac si priať?

Štart bol naplánovaný už na deviatu hodinu, a tak sme hneď po uctení si Pána Svočáka vyrazili "vstříc novým zážitkům". Na trošku zradnú trať Podtatranského krosového polmaratónu sme sa rozbehli celkom pohodovým tempom. Prvých 11 km bolo len v mierne vlnitom teréne. Bežali sme okolo Bagroviska, kde v lete trávim voľný čas regeneráciou v podaní kúpania sa, potom sme prešli takmer celými Batizovcami a pokračovali nádhernými lúkami až do Štôle, jednej z najkrajších dedín ktoré poznám. Tam nás čakal početný funclub miestnych občanov. Pokračovali sme mojím obľúbeným chodníčkom smerom na Podskalku, kde som už z diaľky počula moju maminu kričať: "Predbehni Poliaka!", čo som v tej chvíli vôbec nechápala (až potom mi vysvetlila, že nejaký Poliak to celé vyhral a ona to kričala ako prvému, tak aj poslednému). Juraj mi ešte stihol urobiť zopár fotiek a ide sa ďalej. Pomaly som prechádzala štartovým poľom smerom vpred a skutočne sa tešila, kedy konečne prídu moje milované kopce. A o tom že to teda boli kopčiská, svedčí i celkové prevýšenie 650 m, čo je na polmaratón viac než dosť. Ako prvé nás čakalo tiahle stúpanie na Bôrik, kopec kde som vyrastala a spolu s otcom strávila nejednu sobotu či nedeľu. Na vrchole má zasiahla mierna melanchólia. Presne na tomto mieste sme ďalekohľadom pozorovali okolitú prírodu, vlaky, autá, chvíľku si posedeli, zjedli jabĺčko a občas i horalku. Ach aké nádherné bolo moje detstvo...

Zbeh z Bôriku bol už o čosi horší, strmý kopec mi nedovolil pustiť nohy a každým krokom som dávala pozor, aby som sa nezranila. Tam ma po prvý krát ktosi obehol, čo má vôbec netrápilo. Zdravie je teraz prvoradé. V mojej rodnej Podskalke už bola pripravená ďalšia grupa povzbudzovacov. "Soničkaaaa, ideeeš..." sa ozývalo zo všetkých strán. Viem že to bol len miestny pretek, ja som sa napriek tomu cítila ako majsterka sveta, ktorá si beží na pohodu a pre radosť z pohybu s nonstop úsmevom na perách. Rovinku do Lopušnej doliny som mala určenú ako oddychovú pasáž pred najhorším (najlepším) stúpaním na Veľký Smolník. Touto cestou už moja noha prešla 100, ak nie 200-krát. Esíčko, zákruta, rovinka, už len dve zatáčky a ide sa na vec. Na tejto trase poznám snáď každý kamienok, či koreň, aj keď už pod Tatrami trávim len minimum času. Pri odbočke do lesa má zaskočil poriadne blatitý terén, ktorý tam nebýva zvykom. Trošku som na to doplatila a hneď pri prvej príležitostí mi podšmyklo tenisky a ja som sa krásne "vyrípala" na zem. Perfektne som sa pobavila a pokračovala ďalej hore kopcom. Väčšina tam už mlela z posledného a prechádzala do chôdze. Mojím cieľom bolo celú trať prebehnúť a chôdzi sa úplne vyhnúť. Cup, cup,...malé krôčky a neustále stúpanie lesíkom Baby. Mňam, hovorila som si, moja obľúbená príchuť. Podarilo sa mi ešte obehnúť dvoch chlapov, trošku ich povzbudiť a pokračovať až na vrchol, na Veľký Smolník, kde som pri nejednom tréningu plakala. Dnes to bolo napriek bolesti bez sĺz. Nasledoval prudký zbeh, ktorý som šla možno až príliš opatrne. Vedela som, že už len tri "brdky", prudký zbeh a sme doma. Hrebeňovka Baby je mojou ďalšou srdcovkou, na ktorej poznám každú zákrutu, každý strom,... Hore - dole, hore - dole, šup šup, to vydržíš, už len kúsok. Tak som povzbudzovala nie len seba ale aj ďalšieho spolubežca. "Ty si Soňa že?" potešila má jeho otázka. Na Malom Smolníku som vedela, že to už určite bude len dolu, dolu, prudko dolu. Ešte dnes si pamätám ako som raz tento kopec vybehla z opačnej strany, chytila sa vrcholovej tyčky a plakala od únavy, od zúfalstva a žiaľu, ktorý má v tom období pohlcoval. Bola som tam vtedy sama, spoločnosť mi robil len Boh a ukľudňujúci les. Teraz, roky po tom ďakujem Bohu za všetky tieto obdobia, ktoré mi určite viac dali ako vzali. Aj v tento deň som si spomenula na tie chvíle a tentokrát s úsmevom pokračovala smerom do cieľa. Išla som opäť opatrne, aby sa mi nič nestalo. Tesne nad Svitom nás už čakal ďalší funclub, posledné zákruty a cieľová rovinka plná známych, vrátane mojej sestry, jej detičiek, mamky a Juraja, ktorý ma ešte s úsmevom povzbudzovali na posledných metroch. V cieli som bola úplne v pohode, vysmiata jak lečo, dostala som nádhernú drevene vyrezávanú medailu, jabĺčko, nápoj, čajík a ak by som chcela, dokonca aj šišku. Niekoľko minút po mne dorazil i otec (pre mňa navždy tatko) a švagor Matúš. Vyklusala som, vypili sme kávičku U sklenára a až potom na mňa doľahla váha situácie. Až neskôr som si uvedomila, aké rôzne emócie mnou v tento deň prebehli. Bolo to čisté šťastie, radosť, melanchólia a hlavne láska. Láska ku kraju, z ktorého pochádzam, láska k rodine, ktorá je pre mňa tou najlepšou na svete, láska k Jurajovi, ktorý pri mne stojí v každej situácii a hlavne láska k Bohu, ktorý má týmto všetkým obdaroval. Dnes nebolo vôbec podstatné ako skončím, aký budem mať čas, či na aké tepy pobežím. Dnes bolo podstatne len to, že som si užila každú jednu sekundu, moje telo pišťalo šťastím a endorfíny sa mi liali asi aj ušami, bežala som pre radosť a hlavne s nonstop úsmevom na perách. Môžem s čistým svedomím povedať: run for fun, či terapia v prožitku. Skvelé je, že to nebola čisto sebecká záležitosť. Nepriniesla som radosť a šťastie len sebe, ale aj ľuďom okolo seba (aspoň dúfam), rodine zosnulého Pána Svočáka a hlavne malej Márii, ktorej naše príspevky na štartovné určite vyčaria úsmev na tvári :-). 

To, že som preteky vyhrala, bol len bonus, ktorý mi priniesol nádherné ručne gravírované pštrosie vajíčko uložené v drevenom pni, odšťavovač (ktorý sme si s Jurajom odložili do výbavy) a termohrnček, ktorý sa hodí každémi študentovi. Atmosféra vyhodnotenia bola opäť tak úžasne rodinná a príjemná, že nebyť zimy, tak sa nám ani nechce ísť domov. Tam už na mňa doľahol hlaďák a ja som sa nemohla dočkať karfiólovej polievky a misky plnej orieškov od Plody Zeme, ktoré mi dodajú energiu a minerály po každom výkone. Večer už bol v podaní čisto rodinnej atmosféry, sauny a samozrejme úsmevov plných lásky. Keď som v sobotu zatvárala oči, vedela som, že za niekoľko sekúnd zaspím. Nebolo to únavou, ale tým krásnym hrejivým pocitom blízko pri srdiečku, ktorý sa mi do celého tela rozlieval lásku a pokoj...

Milí moji čitatelia, vážme si ľudí, prostredie a okamihy, ktoré nám život (Boh) prináša. Či už sme hore, alebo dole, či klesáme alebo stúpame, skúsme sa tešiť z každej sekundy a každý deň mať nedeľu, každý deň mať Vianoce plné lásky a úsmevov. Ja som taktiež mala ťažký február a začiatok marca, moja vlastná hlúposť má opäť prefackala. Napriek tomu som sa snažila brat to športovo a teraz, keď už je snáď potom sa snažím poučiť sa na vlastných chybách a ďakovať aj za to, že moja sínusoida dosť dlho klesala. Teraz však opäť stúpam a teším sa, až budem opäť na jej vrchole, odkiaľ zaručene uvidím slnko :) Majte sa fajn a hlavne nezabudnite, všetko je to len o tom, z akého pohľadu sa na vec pozrieme!

Viac info o pretekoch TU

Video TU

Foto: Vegan Bistro, Jozef  Novobilský, Lenska Františková, lacom